Boli raz dvaja kamaráti a jeden z nich bol vždy plný radosti a tešil sa zo všetkého, čo robil. Tomu druhému sa to páčilo a tak boli často spolu.
Jedného dňa boli na prechádzke pri priehrade a ten radostný zrazu vybehol na malý kopček, kde stála vŕba. Tam ju pobozkal a zbehol zasa späť, hovoriac tomu druhému: “Táto sa rada bozkáva.”
Ten druhý kamarát chcel byť tiež tak veselý ako prvý a tak ho častokrát napodobňoval. I teraz vybehol na kopček a vŕbu pobozkal aj on.
Radostný kamarát však videl, že sa to vŕbe nepáči, pretože ten druhý kamarát ju nebozkával z lásky, ale len preto, lebo chcel byť ako ten prvý. A tak keď druhý kamarát zbehol z kopčeka, prvý sa na neho nahnevane pozrel a povedal mu: “Už nikdy ju nebozkávaj.”
“Ale prečo? Veď si pred chvíľou povedal, že sa rada bozkáva….”
“Áno, a teraz hovorím – už nikdy ju nepobozkaj. To prvé, čo som povedal, si prijal okamžite, prijmi teda tak aj to, čo hovorím teraz”, a išli ďalej.
Na druhý deň išli na prechádzku rovnakou cestou a keď druhý kamarát videl, že ten radostný dnes vŕbu nepobozkal, nedalo mu to a pýta sa: “Prečo si ju dnes nepobozkal?”
“Pretože dnes čaká na Tvoj bozk.”
“Ale Ty si mi včera predsa povedal, že ju už nikdy nemám bozkávať!”
Radostný kamarát sa tomu druhému pozrel do očí otcovským pohľadom a s úsmevom hovorí: “Kedy už konečne prestaneš žiť v minulosti?”
Druhý kamarát chvíľu len tak nehybne stál.
Po chvíľke pochopil, otočil sa a celý rozradostený bežal pobozkať vŕbu na malom kopčeku…
Zápisky radosti 
barchettka said,
4. januára 2012 o 18:25
Moc ráda od tebe čtu 🙂