Bol som na svojej základnej škole a hľadal som jednu svoju bývalú triednu učiteľku. Dlho sa neukazovala a mali sme sa stretnúť. Našiel som ju ako náružlivo kecá s inou mojou bývalou učiteľkou dejepisu a tak som ich trochu sledoval. Nepamätám si o čom sa rozprávali, ale odrazu tam prišla učiteľka angličtiny zo strednej školy, ktorá ma navyše ani neučila a kričala tam niečo o zatknutí… asi jej alebo tých dvoch učiteliek, neviem.
Chcel som preč, takáto atmosféra sa mi nepáčila. Avšak všetci žiaci boli natlačení v uličkách a vychádzali zo školy pomaly, v jednom rade, a tak som takto čakal s nimi. Keď som sa dostal von, boli tam policajti a všetko tam riadili. Poznamenal som skupinke deviatakov, s ktorými som išiel smerom k papuči, že si takéto čosi vôbec za mojich čias nepamätám. Oni na to, že odkedy tam ktosi niečo zaviedol, je to proste hrozné, a jeden z nich začal plakať.
Vzlietol som. Najskôr sa mi to trochu nedarilo, ale keď som zistil ako správne hýbať rukami – ako vo vode keď plávam hore, už mi to išlo ľahko. Letel som vysoko. Bol som už dosť vysoko na to, aby som preklenul oblaky a dal sa do vesmíru. Tam ma však zastavila moja vedomosť o tom, že hore už nie je vzduch, a ten mi naozaj začal akosi dochádzať.
Bol tam jeden strom, vysoký až po strop. Vyššie už kvôli vzduchu rásť nemohol. Chvíľku som sa točil okolo neho a potom som zatvoril oči. Pomaličky som letel vyššie. Otvoril som ich a videl som, ako práve prekračujem bariéru Zeme. O dýchanie už som sa nestaral, kto vie či som vôbec potreboval dýchať…
Videl som Zem. Len malý kúsok bol už zelený. Videl som ju poskladanú z kociek, ako Minecraft. Väčšina Zeme bola skonvertovaná na temný obsidián a netherrack, so svetelnými nápismi ako “vitajte v…” a podobne.
Potom som sa rozhliadol okolo. Boli tam 2 cesty do akýchsi iných oblastí. Neodlišovali sa od tých na Zemi, len smerovali kdesi, kde ľuďom po smrti čosi robili, ukazovali… akoby si každý z nich našiel to, k čomu bol cez život pripútaný a pri tom aj zostal.
Prebudil som sa, ale vôbec sa mi do prebúdzania nechcelo. Nedivím sa, že umierajúcim ľuďom sa do tohto sveta moc vracať nechce. Je to tu tvrdé a nič sa tu nedá robiť tak ľahko a krásne ako vo svetoch iných. Ale stále žijem tu, a tak som sa prebudil, zavolal Delfínovi a dal sa do písania tohto článku…
Zápisky radosti 
Pridaj komentár