Sú dve farby. Je čierna a je biela. Keď ich pozorujeme z dosť veľkej diaľky,môže sa nám zdať, že je medzi nimi jednoznačná a ostrá hranica. Čierna kdesi končí a začína biela. Alebo naopak. Lenže čo sa stane keď prídeme bližšie?
Čím bližšie k hranici medzi čienou a bielou sme, tým viac si môžeme uvedomiť jedno – nie je žiadna ostrá hranica medzi týmito dvomi farbami. Najsamprv sa obe farby môžu zdať zlievajúcimi – a je to takmer pravda. Tam, kde by mala byť hranica je akási ďalšia farba. Tou farbou je Šedá.
Šedá nie je Životom a nie je ani Smrťou. Nie je bielou a nie je ani čiernou. Napriek tomu je to stále farba a ako taká zdedila svoje vlastné pomenovania – nebo, raj, Nirvána. Šedá je najbližsie pomenovanie priestoru medzi životom a smrťou ako ľudskému chápaniu môže byť. Veľa duší za život nespustí z Šedej oči – a keď tak len na chvíľku, lebo ich tu a tam potiahne čosi do života či k smrti. Mnoho z nich nazývame svätými mužmi a ženami, osvietencami, pápežmi, šamanmi.
Šedá je však rovnako dočasná ako život či smrť samotné. Už Osho povedal, že človek môže byť osvietený, avšak pre dokončenie kruhu musí z osvietenia zísť znova medzi ľudí. Dobré prirovnanie je – vezmi osvietencovi výhľad na šedú farbu a len vtedy zistíš či je pripravený. Mnoho svätých odráža svoj život od čiernej a bielej tak, aby mohli zostať v šedom spektre. Je to však len ďalšia ilúzia, tak ako ilúzia života, tak ako ilúzia smrti. So šedou odchádza osvietenie a s osvietením prichádza nutnosť vyvinúť ďalšiu enegiu na to, aby sme sa do šedej znova dostali.
Toto všetko je ale nutné, aby sme sa po čase keď sa naplní čierna aj biela mohli vydať za hranice šedej, ďalej za hranicu medzi čiernou a bielou. Možno už vieme, že hranica nie je ostrá a existuje tu šedá farba, ale po čase môžeme byť pripravení prejsť za hranicu šedej a preskúmať čo leží tam ďalej.
Šedá je posledná popísateľná farba. Za šedou už nie je nič, čo by sa dalo popísať. Je tam však čosi, čo sa dá prežiť. Ľudská fantázia si nevie predstaviť bezfarebnosť. Keď zavrieme oči, vidíme čiernu. Keď ich otvoríme, vidíme ostatné farby. Nie je fyzicky možné akýmkoľvek telesným zmyslom vnímať to, čo je za šedou farbou. Avšak priestor za šedou farbou – keď sa doň dostaneme – sám prestúpi naše telo a aj na fyzickej úrovni nám umožní vnímať (ú)plnosť tohto miesta.
Od toho momentu je možné byť na tomto svete uvoľneným. Nie je viac potrebné meditácií, snáh vyvažovať sa smerom do šedej. Nie je potrebné zanechávať smrti a životu svoje telo. Posledné telo po tejto skúsenosti nemá náboj – alebo skôr, má obidva náboje. Je čierno-biele a samo vyžaruje všade do okolia šedú farbu. Je veľmi ťažké ho zo sveta odstrániť, pretože pri stretnutí s posledným telom k nemu žiadny existujúci tvor nemá nič, čo by ho na tom tele poburovalo. Preto sa tvorovia, ktorí sa takéhoto tela boja ukrývajú za príkazy iným. Lenže aj tak má bezfarebnosť naozaj svojský zmysel pre paradoxnosť situácií 🙂
Je zvláštne ako si čierna farba pýta záver a biela zasa úvod. Čierna nemôže existovať bez záveru. Lenže tento odstavec je už záverom a tak je všetko v poriadku. Biela farba si z úvodu veľa nerobí, pretože som toto nezačal písať od predposledného odstavca, ale od prvého. A tak je obal pre toto dieťatko dokonalý. Už zostáva len prečítať trochu šedej farby medzi riadkami a písmenkami, a potom možno ešte veľmi rýchlo nazrieť tam za ňu…
Zápisky radosti 
Pridaj komentár