Jedného krásneho jarného dňa, keď všetko kvitlo a vo vzduchu bolo už takmer cítiť leto, opýtal sa otec syna: “Synček, videl si už niekedy vzduch?”
Syn odvetil: “Nie, nevidel.”
Otec sa ho opýtal: “A si si istý?”
Syn mu odvetil: “Áno, veď vzduch sa predsa nedá vidieť.”
Otec šiel, otvoril dvere na balkón a pokynul synčekovi, aby ho nasledoval. Ten vyšiel von a úžasom otvoril pusu. Všade poletovali biele vatové kúsky zo stromov, ktoré vypadali ako veľmi pomaly padajúci sneh. Vietor sa s nimi hral – tu ich pár odniesol naľavo, tam napravo, inde ich chvíľku ťahal k zemi vo víre a potom ich zasa pustil a vyfúkol vysoko nad paneláky.
Od toho dňa malý synček často videl vzduch.
Zápisky radosti 
Pridaj komentár