Mami, ja viem…


147058_00_2xSedíme s mamkou za jedným stolom a rozprávame sa o živote. Občas sa teda rozprávame, často však zápasíme o to, ukázať tomu druhému svoj pohľad a jeho správnosť – a to nie len na svojom životnom príbehu, ale akoby na všetkých. Je to vyčerpávajúce. Ale niečo vo mne a niečo v nej má stále chuť nanovo vysvetlovať, zápasiť a brániť sa…

Mami, ja viem. Poznám tú urgenciu ukázať mi, že práve tento spôsob, tieto dvere by ma v tomto momente môjho života doviedli o krôčik bližšie ku šťastiu a spokojnosti. Ja viem, že máš pravdu – často máš pravdu. Je prirodzené, že ju často máš, pretože moja skúsenosť v tomto tele prešla len pár krokmi, zatiaľ čo tá Tvoja ich prešla už stovkami. Si dávno za tým všetkým, čo ja práve len objavujem.

A práve o toto Ťa prosím. Dovoľ mi objavovať.

Ja viem, že je ohromne ťažké vidieť iného človeka – tobôž Tebe tak blízkeho – brodiť sa proti prúdu rieky, keď je tu možnosť, že ho tá rieka môže vziať so sebou. Teba možno nevzala, keď si sa zachránila všimnúc si koreňa stromu, po ktorom si liezla na breh. Ja si ho všimnúť nemusím.

Lenže aj keď mi teraz ukážeš dvere, ktoré sú otvorené medzi všetkými, na ktoré sa neviem doklopať… ako toto riešenie môžem prijať? Ono predsa nebude moje. Bude Tvoje.

A ak týmito dvermi raz prejdem, možno si budem do konca života vyčítať, že som neskúsil ešte tie posledné dvoje, ktoré boli zatvorené a zamknuté.

Ak budem prijímať vždy Tvoje riešenia, budem navždy strácať tie svoje – aj keby mali byť úplne rovnaké. Budem navždy strácať seba, vediac, že som nedokázal sám vyskúšať všetky riešenia a medzi nimi nájsť to správne. Pretože len tak sa môžem stať v tomto mojom riešení istým a stabilným a prebývať v láske a sebadôvere.

Čo ak sa kvôli našemu boju a tlakom rozhodnem opačne – neprijímať už žiadne Tvoje riešenia? A čo ak jedno z nich bude to správne, ale ja si z nedostatku sebadôvery – aby som sa cítil viac sám sebou – vyberiem práve to, ktoré nebude tým Tvojim? Vidíš ten následok? Vidíš aj Ty tú nešťastnú životnú reťaz nesprávnych rozhodnutí?

A čo ak sa rozhodnem opačne – prijímať len tie Tvoje riešenia a nehľadať viac svoje? Budeš spokojná. Budeš potrebná. Ale budeš aj šťastná? Dokáže Tvoje šťastie prameniť z toho, že som sa stal na Tebe tak závislým, že Ti každú chvíľku zvoní telefón a na displeji sa ukazuje moje meno? Že pri každom životnom rozhodnutí sa budem zdržiavať pokým mi ho neodobríš? A kto bude mojim radcom potom, keď tu už Ty nebudeš? Má sa ním stať moja partnerka? Zaslúži si stať sa mi druhou matkou a žiť môj život za mňa? Zaslúžim si ja prísť o naplnený partnerský vzťah medzi mužou a ženou?

Ak by sme malé dieťa naučili chodiť tak, že mu nedáme možnosť spadnúť a odrieť sa – podľa nás perfektne, dokonale… čo sa stane, keď vyrasie a spadne? Nebude v strachu plakať na zemi, nevediac čo robiť a čakať kým ho postavíme? Na našu pomoc zvrchu?

Ľúbim Ťa mami. Odpusť mi, že Tvoj pohľad na moju zdanlivú bezradnosť pri hľadaní riešení spôsobuje bolesť. A zároveň Ti ďakujem, že mi v Tvojom živote nechávaš priestor práve aj na takéto bezradné hľadanie toho riešenia, ktoré zo svojej úrovne Ty už možno dávno vopred vidíš…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d blogerom sa páči toto: